Pri písaní si často niečo púšťam, pretože nedokážem vydržať v izbe v tichu sám. Nikdy to však nemože byť hudba, pretože pri počúvaní hudby premýšľam v slovách a pri písaní chcem a musím premyšľať v obrazoch. Zapínam teda na pozadie filmy a seriály. Najlepšie sú zo zlatej éry kinematografie roku devädesiatštyri. Z tohto roku ich je veľa, ale ja chcem spomenúť seriál Pohotovosť. Okrem toho, že týmito príbehmi lekárov z Chicagskej nemocnice som vyrastal a formovali moj vlastný rozprávačský hlas, tak vyšiel v podstate ich neoficálny remake s názvom The Pitt. Produkciu robil Noah Wyle, ktorého volám najznámejším filmovým doktorom (som si vedomý, že existuje Dr. House), ktorý v Pohotovosti hral Dr. Johna Cartera. Čakal som od toho veľa a po druhej sérii som sklamaný. Chápem, že základná pointa oboch seriálov je rovnaká, o čom svedčí aj žaloba Sherri Crichtonovej na Noaha Wylea, za to, že obšľahol Pohotovosť a oba serály zobrazovali reálne praktiky lekárov, aby pritiahli ľudí ku štúdiu medicíny. Nie je to tak a žaloba je neopodstatnená. Ja síce nie som sudca, ale nemusím byť kuchár, aby som zistil či mi chutí. Dokážem rozoznať medzi srdcervúcimi emóciami pôvodného seriálu rozoberajúceho smrť a ľudí, ktorí sa s ňou musia vysporiadavať a sterilnou slideshow jedného reálneho lekárskeho prípadu za druhým. To ma prinútilo sa zamyslieť, ako vdýchnuť postavám život, aby si ich človek obľúbil a bolo mu ľúto, ak o ne príde. Myslel som, že keď porovnám scenáre oboch projektov, tak prídem na tú magickú fintu, ale už viem ako to je. Žiadna nie je. V prvom rade Noah Wyle je síce parádny herec, ale nie je Michael Crichton. Michael Crichton okrem toho, že vytvoril a produkoval celý seriál Pohotovosť, je autorom ešte Jurského parku, Strateného sveta a Andromeda strain. Povodný seriál v podstate vytvoril špičkový svetový autor, mimochodom študent medicíny, zatiaľ čo scenár od seriálu The Pitt z veľkej časti riadi R. Scott Gemmil, autor ktorý sa pridal k tímu scenáristov Pohotovosti v šiestej sérii, kedy začal ísť celý projekt dole vodou. Nemám vedomú snahu niekoho kritizovať, ale bohužiaľ som si všimol na The Pitt niekoľko vecí. Po vzore Pohotovosti je zbierka hlavných postáv niekoľko pracovníkov s diametrálne rozdielnymi charakteristickými vlastnosťami, ktoré by mali slúžiť ako hnací motor pre drama. Ale ani jedna scéna sa neodohráva u žiadnej z postáv doma ale ani doslova mimo samotné oddelenie. Nikto z nás nevidí, ako to vyzerá u postavy doma, jej rodinu a problémy mimo nemocnicu. Chápem, že dosť z veľkej miery je to spôsobené rozpočtom, majú iba jedno štúdio a nedokážu natáčať exteriéry. Snažia sa pozadie postáv kompenzovať naratívnymi postupmi. V dialógu sa síce bavia o tom čo sa im deje doma, ale nemá to vôbec žiadny efekt. Navyše hnacie motory postáv absolútne chýbaju. V Pitt má Dr. Rabinovich PTSD po tom čo zažil v nemocnici počas COVIDu, ale to ako sa s tým vysporiadava vidíme len v jednej scéne nervovým zrútením (ktoré inak zahral Noah Wyle perfektne) a tým, že celú sériu iba melie o tom, že chce ísť na dovolenku. Druhý silný hnací prvok je u Dr. Franka Langdona, ktorý bol závislý od liekov proti úzkosti a prišlo sa na to. Toto je mimochodom prepožičaná zápletka Johna Cartera zo šiestej série Pohotovosti. Nevidíme ani ako trpí, kvôli svojej závislosti, ani že zobral na seba zodpovednosť za to čo robil, ani čo ho to stálo. Jediné čo vidíme, je to, že sú na neho jeho kolegovia protivní. Netvrdím, že je to vina hercov pretože Patrick Ball, ktorý je v podstate neznámy herec, hrá podobne ako Noah Wyle výborne. Postavám nechýbajú ich problémy ale to ako sa s nimi vysporiadavajú. Jediné na čo v tom seriáli pozerám je prípad za prípadom. Ďalšia vec čo som si všimol je, že celý seriál The pitt má hrozné farby. Možno chceli tvorcovia vytvoriť sterilný pocit, podobný ako v nemocnici, alebo ukázať reálne nemocničné biele svetlá a podobne, ale zle sa na to pozerá. Pohotovosť mala kombinácie mäkkej hnedej okrovej farby a neónovej zelenej. Mala charakteristický look, ktorý by som prirovnal k niečomu ako teplý Matrix. Ak mali tvorcovia The Pitt zámer dejom a vizuálom sa čo najbližšie priblížiť realite nemocnice, mali natočiť dokument. Nakoniec čo ma najviac zarazilo a berie seriálu The Pitt charakter je absolútna absencia hudby. Od začiatku po koniec, nie je zahraný ani jeden tón, ani žiaden atmosferický zvuk. Jediné čo je šum hlasov pacientov na pozadí. V Pohotovosti dramatická klavírna hudba od Jamesa Newtona Howarda dodala presne ten feeling, ktorý príbeh potreboval. Dokonca experimentovali s nepríjemnymi podprahovými zvukmi počas napatých scén, ako plač dieťaťa, čo nesmierne dodávalo tension. V the Pitt vytvorila absencia akejkoľvek hudby až anhedonický efekt. Príbehy sú od toho aby umožnili pozrieť sa na emócie zo strany, ktorú bežne nevidíme, alebo v prípade Pohotovosti pozrieť sa a empaticky si vyskúšať tie, ktorých sa bojíme. To splnila na jednotku a zostáva to pre mňa ojedinelý seriál právom zaradený medzi najlepšie veci z roku deväťdesiatštyri. The Pitt toto nedokázal ani zďaleka. Možno som príliš kritický a v tomto mojom názore hrá rolu iba extrémna nálož nostalgie a neschopnosť prijať pokrok. Možno. Ale pochybujem.